Pred Vianocami som vzdychala po tavnej pištoli, aby som si mohla vyrobiť vlastný adventný veniec, pravdaže som ju včas nezohnala, takže adventný veniec sa nekonal, teda konal, ale bol to len adventný tanier...
A dnes úplnou náhodou som natrafila na stránky Tchiba a tam na mňa vyskočilo hneď niekoľko šikovných vecí a vecičiek, ktoré nutne potrebujem! Resp. ani tak nie nutne potrebujem, ale veľmi by ma potešili :-)
Lepiaca tavná pištoľa - neviem už ani, ako sa to správne povie po slovensky. Vyzerá takto a má mnohostranné využitie, okrem môjho vysnívaného tvorenia adventných či sezónnych vencov aj zalepenie podrážky na topánke či opätku - to už aj môj muž povedal, že to by bolo veru dobre kúpiť! Alebo aj také odlomené uško z obľúbeného hrnčeka sa bude dať rýchlo prilepiť!
Fotky mi nejako nejdú pridávať, tak aspoň link:
http://www.tchibo.cz/Lepici-tavna-pistole-p400010801.html
Ďalšia vec, čo by sa mi čisto teoreticky hodila, keby som si chcela sama očalúniť stoličky či nanovo odieť nebodaj našu starú ohyzdnú sedačku, je mechanická zošívačka a k tomu dierovacie a nýtovacie kliešte. V Tchibu sa dajú kúpiť tiež:
http://www.tchibo.cz/Mechanicka-sesivacka-p400010860.html
http://www.tchibo.cz/Derovaci-a-nytovaci-kleste-p400010752.html
Potom sa mi veľmi páči program pre poriadok, rôzne úložné boxy, rafinované ramienka na šaty, sukne, šály a opasky, polička na topánky.. Tuším sa budem musieť vybrať do najbližšej predajni Tchiba!
A teraz som si ešte prezrela leták s novými výrobkami do kuchyne, úžasné farebné hrnčeky, šálky, tanieriky, príbory, prestierania, stoličky, stolíky...... Pomóóóóóóóóóóóc, som stratená! :-)
29. januára - chlieb a hry
Tento deň bol celkom zaujímavý. Doobeda sme sa venovali kultúre, na obed som narýchlo uvarila výborné špagety so slaninkou, parmazánom, cesnakom a čerstvou bazalkou a neskoré poobede sme sa s Petruškou vybrali korčuľovať!
Drahý mi z pivnice vyhrabal na svetlo Božie korčule, v nich bol ešte schovaný lístok z mojho pamätného posledného jazdenia - 19. 2. 2003. Na ten deň sa pamätám, ráno som sa trepala skoro ráno z mesta A do mesta B (sídla mojho zamestnávateľa) s veľkou športovou taškou a po práci som sa opäť trepala z mesta B do mesta C, kde som na autobusovej stanici ako správna novomanželka nadšene čakala manžela a s ním som nasadla na MHD a odviezla sa na verejné vonkajšie klzisko. Tam som sa pred mužom predvádzala, ako sa nebojím rýchlej jazdy (v skutočnosti som mala úplne stiahnutý zadok, veľké rýchlosti na akomkoľvek dopravnom prostriedku z duše nenávidím), až som to predvádzanie už nezvládla a zletela som, aká som dlhá a kvalitne som si rozbila koleno. A to som bola ešte rada :-)
Bolo zvláštne dívať sa a spomínať si na to všetko, celých 9 rokov som si na to ani nespomenula. Od tej chvíle som sa na korčule ani len nepozrela. A už som hádam ani nemyslela, že si ich niekedy znovu nasadím. Zvlášť, keď sme s mužom zistili, že v pravej topánke chýba vložka a teda spodok je úplne obnažený až na hlavičky klincov, či ako to nazvať. Prvý pokus nasadiť si korčule nevyzeral moc ružovo, ale keď chce človek naučiť dieťa korčuľovať, musí priniesť aj nejaké osobné obete! Čo tam po zmrzačených prstoch, treba to aspoň skúsiť!
A tak som sa nasúkala do korčulí, prsty na pravom chodidle olepené a chodidlo upevnené obväzom a vybehla na ľad! A kupodivu, ono to šlo! No spočiatku asi musel byt na mňa veselý pohľad, ale po chvíli sa mi už celkom príjemne kĺzalo a to bol pre mňa veľmi vzrušujúci, už skoro zabudnutý pocit eufórie z vlastného pohybu :-)
Nakoniec sme si to korčuľovanie tak užili, že sme prišli domov s červenými lícami a od samého nadšenia sme si na večeru objednali pizzu, slovom tomu poviem vydarený deň!
Drahý mi z pivnice vyhrabal na svetlo Božie korčule, v nich bol ešte schovaný lístok z mojho pamätného posledného jazdenia - 19. 2. 2003. Na ten deň sa pamätám, ráno som sa trepala skoro ráno z mesta A do mesta B (sídla mojho zamestnávateľa) s veľkou športovou taškou a po práci som sa opäť trepala z mesta B do mesta C, kde som na autobusovej stanici ako správna novomanželka nadšene čakala manžela a s ním som nasadla na MHD a odviezla sa na verejné vonkajšie klzisko. Tam som sa pred mužom predvádzala, ako sa nebojím rýchlej jazdy (v skutočnosti som mala úplne stiahnutý zadok, veľké rýchlosti na akomkoľvek dopravnom prostriedku z duše nenávidím), až som to predvádzanie už nezvládla a zletela som, aká som dlhá a kvalitne som si rozbila koleno. A to som bola ešte rada :-)
Bolo zvláštne dívať sa a spomínať si na to všetko, celých 9 rokov som si na to ani nespomenula. Od tej chvíle som sa na korčule ani len nepozrela. A už som hádam ani nemyslela, že si ich niekedy znovu nasadím. Zvlášť, keď sme s mužom zistili, že v pravej topánke chýba vložka a teda spodok je úplne obnažený až na hlavičky klincov, či ako to nazvať. Prvý pokus nasadiť si korčule nevyzeral moc ružovo, ale keď chce človek naučiť dieťa korčuľovať, musí priniesť aj nejaké osobné obete! Čo tam po zmrzačených prstoch, treba to aspoň skúsiť!
A tak som sa nasúkala do korčulí, prsty na pravom chodidle olepené a chodidlo upevnené obväzom a vybehla na ľad! A kupodivu, ono to šlo! No spočiatku asi musel byt na mňa veselý pohľad, ale po chvíli sa mi už celkom príjemne kĺzalo a to bol pre mňa veľmi vzrušujúci, už skoro zabudnutý pocit eufórie z vlastného pohybu :-)
Nakoniec sme si to korčuľovanie tak užili, že sme prišli domov s červenými lícami a od samého nadšenia sme si na večeru objednali pizzu, slovom tomu poviem vydarený deň!
 |
| Korčule mám stále krásne a zachované, čím to asi bude :-))) |
 |
| Peťkine novučičké nové korčule |
29. januára - kreatívna nedeľa
Názov dnešného blogu by mohol znieť aj "Náš pokus o účasť v projekte Julie Crossland" :-) Ale neviem, neviem, či sme sa s Peťkou klasifikovali!
O čom hovorím? Bez veľkých slov mrknite na:
http://cappuccinopost.blogspot.com/2012/01/being-creative.html
Alebo kliknite priamo na zdroj:
http://juliacrossland.blogspot.com/p/being-creative.html
Hoci som štetec v ruke nedržala od 8. triedy ZŠ a hoci Julia Crossland je v použití techník na kreatívne sebavyjadrenie veľmi veľkorysá, rozhodla som sa, že skúsim niečo namaľovať! Hralo mi do karát, že doma máme blok maliarskych plátien i temperové farby. A tiež, že moja dcéra Petruška ma v mojom úmysle veľmi podporovala. Na rozdiel od manžela, ktorý celý čas nechápavo krútil hlavou, čo ma vedie k takýmto aktivitám :-)
Jedna z mnohých tém znie "Raňajky" a tú som si zvolila. Páči sa mi, keď si urobím kávu do obľúbeného hrnčeka a k nej prikusujem nejaký sladký koláčik. Dnes ráno som teda naaranžovala a odfotila toto:
Asi je to primitívne, ale nevedela som, ako vlastne začať a keďže pri našej Klárke si nemožem dovoliť ten luxus, že by som kompozíciu mala celú dobu počas maľovania pred sebou, musela som sa uspokojiť s fotkou v mobile. ALe ako sa neskor ukázalo, odkresľovanie nie je vobec také jednoduché!
Netušila som, ako na to, tak som si - asi zase primitívne - nakreslila skicu ceruzkou priamo na maliarske plátno. Takto nejako to vyzeralo, hrnček som si nakoniec aj tak dala pred seba :-) A začala som s ním!
Peťka sa rozhodla, že aj ona sa zapojí do projektu, ale nič si nefotila, povedala, že zvládne maľovať priamo z hlavy! Opýtala sa ma, či mi nevadí, že použije moj hrnček - ale nebude mať v ňom kávu, ale čajíček! A k hrnčeku namaľuje misku s jogurtom, v ktorom plávu jej obľúbené cereálne BeBe keksíčky.
Tu je Peťkina skica a ako sa zmocnila diela:
Takto pokračujeme:
Petruška bola pomerne rýchlo hotová, ale to asi aj preto, že farby viacej riedila a tak jej to šlo rýchlejšie. Ja som dosť nahusto nanášala a mala som aj hodinovú pauzu na kojenie :-))
Dosť som sa zapotila, hrnček mi Peťka pochválila, ten celkom ujde, aj keď vidím, že ten tvar mi ušiel. Ale tanier je úplná hroza - ako vidno na fotke, tak som si zvolila dosť nešťastne tanierik z tmavého priesvitného skla a to sa ukázal obrovský problém, ako to namaľovať.
Koláčik (mini brioche z Lidlu) som si nechala nakoniec a tiež som sa dosť vytrápila, nešlo mi namiešať tie správne farby a namaľovať ho tak, aby vystupoval z papiera a lákal k zahryznutiu.
Nakoniec som ešte uvažovala, že na pozadie domaľuje drobné kvietky - v reáli je to PVC prestieranie polopriesvitné a sú snáď aj na fotke vidieť malinké kvietky z obrusu. Takže som rozmýšľala o tých drobučkých kvietkoch, ale už som nemala dosť energie.
Keď obraz riadne zaschne, dodám ďalšiu fotku! Názov je "My sweet breakfast".
No a teraz váham, či sa do projektu Julie Crossland zapojiť aj s takýmto prvovýtvorom???
O čom hovorím? Bez veľkých slov mrknite na:
http://cappuccinopost.blogspot.com/2012/01/being-creative.html
Alebo kliknite priamo na zdroj:
http://juliacrossland.blogspot.com/p/being-creative.html
Hoci som štetec v ruke nedržala od 8. triedy ZŠ a hoci Julia Crossland je v použití techník na kreatívne sebavyjadrenie veľmi veľkorysá, rozhodla som sa, že skúsim niečo namaľovať! Hralo mi do karát, že doma máme blok maliarskych plátien i temperové farby. A tiež, že moja dcéra Petruška ma v mojom úmysle veľmi podporovala. Na rozdiel od manžela, ktorý celý čas nechápavo krútil hlavou, čo ma vedie k takýmto aktivitám :-)
Jedna z mnohých tém znie "Raňajky" a tú som si zvolila. Páči sa mi, keď si urobím kávu do obľúbeného hrnčeka a k nej prikusujem nejaký sladký koláčik. Dnes ráno som teda naaranžovala a odfotila toto:
Asi je to primitívne, ale nevedela som, ako vlastne začať a keďže pri našej Klárke si nemožem dovoliť ten luxus, že by som kompozíciu mala celú dobu počas maľovania pred sebou, musela som sa uspokojiť s fotkou v mobile. ALe ako sa neskor ukázalo, odkresľovanie nie je vobec také jednoduché!
Netušila som, ako na to, tak som si - asi zase primitívne - nakreslila skicu ceruzkou priamo na maliarske plátno. Takto nejako to vyzeralo, hrnček som si nakoniec aj tak dala pred seba :-) A začala som s ním!
Peťka sa rozhodla, že aj ona sa zapojí do projektu, ale nič si nefotila, povedala, že zvládne maľovať priamo z hlavy! Opýtala sa ma, či mi nevadí, že použije moj hrnček - ale nebude mať v ňom kávu, ale čajíček! A k hrnčeku namaľuje misku s jogurtom, v ktorom plávu jej obľúbené cereálne BeBe keksíčky.
Tu je Peťkina skica a ako sa zmocnila diela:
Takto pokračujeme:
Petruška bola pomerne rýchlo hotová, ale to asi aj preto, že farby viacej riedila a tak jej to šlo rýchlejšie. Ja som dosť nahusto nanášala a mala som aj hodinovú pauzu na kojenie :-))
 |
| Petruškine raňajky |
Dosť som sa zapotila, hrnček mi Peťka pochválila, ten celkom ujde, aj keď vidím, že ten tvar mi ušiel. Ale tanier je úplná hroza - ako vidno na fotke, tak som si zvolila dosť nešťastne tanierik z tmavého priesvitného skla a to sa ukázal obrovský problém, ako to namaľovať.
Koláčik (mini brioche z Lidlu) som si nechala nakoniec a tiež som sa dosť vytrápila, nešlo mi namiešať tie správne farby a namaľovať ho tak, aby vystupoval z papiera a lákal k zahryznutiu.
 |
| My sweet breakfast |
Nakoniec som ešte uvažovala, že na pozadie domaľuje drobné kvietky - v reáli je to PVC prestieranie polopriesvitné a sú snáď aj na fotke vidieť malinké kvietky z obrusu. Takže som rozmýšľala o tých drobučkých kvietkoch, ale už som nemala dosť energie.
Keď obraz riadne zaschne, dodám ďalšiu fotku! Názov je "My sweet breakfast".
No a teraz váham, či sa do projektu Julie Crossland zapojiť aj s takýmto prvovýtvorom???
28. januára - rodinná oslava a smotanová torta
Jeden z nás oslavoval dnes narodeniny, prichystali sme mu jednoduchú smotanovú tortu , ktorú však oslávenec najradšej. Urobili sme ju trošku luxusnejšie - miesto obvyklého kompótového (a presladeného) ovocia som kúpila zmes mrazeného lesného ovocia (ostružiny, červené hrozno, tmavé višne, čučoriedky) a zmes čučoriedok zvlášť (tie boli mimoriadne vydarené, veľké a na chuť vynikajúce, určite budem kupovať častejšie!). Piškóty sme poprekladali smotanovým krémom (4 extra husté zakysané smotany a jedna vyšľahaná šľahačka) a ovocím a tortu sme nechali svojmu osudu. V chladničke bola skoro deň a pol a oslávenec sa mohol po nej utĺcť! :-)
 |
| Petruška svojmu tatínkovi namaľovala takýto krásny portrét našej rodiny. |
26. januára - neodolala som fialkovým tulipánom
Hoci je zima v plnom prúde - alebo práve preto, často myslím na živé kvety a obdivujem ich v kvetinárstve či v supermarketoch, kde predávajú také tie hotové kytice za pár korún. Teda aj tých "pár korún" je momentálne pre mňa dosť, napriek tomu som neodolala a kúpila som si tieto nádherné fialkové tulipány.
A z tej záplavy nežných kvetín mi bolo tak sladko na duši, že som už ani nepotrebovala nič piecť.
Dievčatám preto musel stačiť tanier s ovocím a sladkosťami, ale vôbec sa nesťažovali :-)
Přihlásit se k odběru:
Příspěvky (Atom)